Športové potreby

Kým bol v roku 1872 založený v Leamingtone prvý tenisový klub, jedinou hrou všeobecne známou ako tenis bola francúzska loptová hra, ktorej sa hovorilo jeu de paume (doslova: hra dlaňou). Dalo sa očakávať, že odpalovanie lopty holou dlaňou hráčov rýchlo omrzí a dlho nezostane ani pri obalovaní ruky látkami alebo hraní v rukaviciach.

Nie je zrejmé, či názov “raketa“ vymysleli Taliani v rámci prirodzeného vývoja talianskych mestských štátov, ale je nesporné, že v roku 1675 hráč Mitelli z Bologne prišiel s výraznou inováciou pri výrobe: viesť výplet otvormi v ráme rakety a obaliť držadlo rakety kožou.

Tak ako dnes aj v minulosti dochádzalo k odklonu od tradičných tvarov a rozmerov. Jedným z najkrikľavejších prípadov bola raketa „Donnisthorpe“, veľká voľne vypletená raketa, ktorú si pre svoju potrebu vyrobil F. W. Donnisthorp na začiatku 20tych rokov minulého storočia. I keď si získala mimoriadnu publicitu, nikdy sa neujala. V týchto časoch bolo možno vidieť aj obmedzené množstvo hranatých rakiet a jedna firma dokonca umiestnila na koniec držadla malý výčnelok, ktorý mohol byť otočený po každom bode, takže hráč mohol bez obtiaží sledovať skóre.

K väčšine podstatných zmien začalo dochádzať už v 30tych rokoch. Drieky rakiet začali byť štíhlejšie. Miesto rámu z jedného kusu začali laminované rámové konštrukcie poskytovať raketám dodatočnú silu, ktorú potrebovali k tomu, aby sa vyrovnali so zvýšenou záťažou po zavedení tvrdších lôpt. V tejto dobe začali výrobcovia pôvodne prírodné drevené rámy farebne zdobiť. V motívoch sa prejavovala rastúca vzájomná konkurencia. Určitú popularitu si v 20tych a 30tych rokoch 20. storočia získala aj odolná kovová raketa Dayton vyplietaná drôtenými strunami.

Prelomom sa stal však až rok 1960. Vtedy si v Paríži Jean René Lacoste (viď obrázok), jeden zo štvorice slávnych francúzskych tenisových „mušketierov“, podal na patentovom úrade v Paríži prihlášku na kovový rám s otvoreným krkom, ktorý mal byť ľahký a vyvážený. Bola to práve myšlienka Jeana Lacostu, ktorá najvýraznejšie zmenila históriu tenisového vybavenia, keď po viac ako 700 rokoch poslala drevené rámy do múzeí aké sú vo Wimbledone, Newport Rhodes Islande alebo Roland Garros v Paríži. Po dvoch rokoch, počas ktorých Lacoste predával prvé série svojich rakiet vo Francúzsku, sa spojil s bývalým vynikajúcim hráčom Tony Trabertom, ktorý vtedy pracoval ako konzultant pre firmu Wilson, či by mohol svoju raketu ukázať vedeniu spoločnosti v Chicagu. Firmu Wilson, ktorá nemala prakticky žiadny podiel na trhu v Európe, to samozrejme zaujímalo. S ďalším „mušketierom“ Jacquesom Brugnonom, ktorý cestoval do USA za dcérou, bolo dohodnuté, že raketu so sebou zoberie a pri prestupovaní na chicagskej stanici Union Station ju odovzdá zástupcovi spoločnosti Wilson. Na stanicu prišiel promotion director Gene Buwick a raketu hneď vyskúšal niekoľkými údermi o stenu staničnej budovy. Okamžite ho zaujalo, že raketa mala minimálny odpor vzduchu a jej hmota bola výrazne menšia, čím bola pri pohybe rýchlejšia a lopta sa dala zasiahnuť omnoho tvrdším spôsobom. O tento nový typ rakiet, ktoré Wilson začal vyrábať v roku 1967 pod označením T2000 bol veľký záujem.

Na prelome 70tych a 80tych rokov však boli dni kovových rakiet spočítané. Objavili sa nové, ľahšie materiály - grafit, fiberglass, titan a ďalšie kompozitné materiály, ktoré vytvorili podmienky na technologickú „revolúciu“ vo výrobe tenisových rakiet, ktorú zahájil známy výrobca lyží a tenisový nadšenec Američan Howard Head. V spolupráci s firmou Prince vyrobili prvú „jumbo raketu“, ktorá vyvolala snáď najväčšiu diskusiu o dizajne rakiet odkedy bol tenis „vymyslený“. Teraz sú rakety s väčšou hlavou celkom bežné. V roku 1976 však raketa s hlavou 110 palcov štvorcových bola senzáciou, ktorá popohnala Medzinárodnú tenisovú federáciu k rýchlemu vypracovaniu pravidiel na výrobu tenisových rakiet.

V súvislosti s vývojom tenisových rakiet vzrušili tenisovú verejnosť v roku 1977 aj dvojstrunové - tzv. “špagety“ - rakety. Podstatou tejto radikálnej vyplietacej techniky, ktorá mohla byť využitá na každom štandardnom tenisovom ráme, boli dve sady dlhých strún, medzi ktoré bolo vpletených päť až šesť radov krátkych strún, napnutých pomocou rybárskeho vlasca. Napriek tomu, že takéto rakety boli vypletené na veľmi malé napätie, vytvárali tzv. trampolínový efekt. Lopta prenikala až na druhú vrstvu strún a bola vymršťovaná naspäť. Druhá vrstva strún zároveň dodávala lopte veľmi silnú rotáciu. Pamätníci hovoria, že hrať proti hráčovi s takouto raketou bolo neznesiteľné, pretože hoci samotný let lopty bol nezaujímavý a bežný, takmer nebolo možné odhadnúť jeho odskok. O škandál, ktorý vyvolali dvojstrunové rakety v kluboch a na turnajoch sa medzi inými zaslúžil aj Ilie Nastase, ktorý po prehre v Paríži prisahal, že proti hráčovi s takouto raketou už nikdy hrať nebude. Nebol by to však on, keby sa hneď na nasledujúci týždeň neobjavil na turnaji v Aix-en-Provence s dvojstrunovou raketou a neukončil vo finále dlhý rad víťazstiev Guillermo Vilasa. S účinnosťou od 2. októbra 1977 ITF dočasne zakázala užívanie dvojstrunových rakiet s odvolaním na štúdiu Univerzity v Brunswicku, ktorá dokazovala, že každý úder takouto raketou je fakticky dvojdotyk, a tým pádom je v rozpore s pravidlami tenisu. Zákaz definitívne vstúpil do platnosti v júni 1978, keď ITF upravila pravidlá týkajúce sa výpletu rakety do dnešnej podoby.

Vďaka moderným materiálom je mnoho dnešných rakiet väčších než pred 20 či 30 rokmi, ale súčasne omnoho ľahších než ich slávne predchodkyne. Väčšina súčasných nových modelov váži od 280 do 340 gramov, tzn. že aj tie najťažšie sú o 20% ľahšie oproti dobe drevených rakiet.

Posledné úpravy pravidiel týkajúce sa rozmerov rakiet boli schválené v roku 1996 s platnosťou od 1.1.1997 po rozsiahlych konzultáciách so všetkými zainteresovanými, vrátane výrobcov rakiet a zástupcov hráčov. Pre profesionálov nesmie celková dĺžka rakety, vrátane držadla, presiahnuť 29 palcov (73,66 cm), celková šírka rámu nesmie presiahnuť 12,5 palcov (31,75 cm). Plocha výpletu nesmie presiahnuť 15,5 palcov (39,37 cm) celkovej dĺžky a 11,5 palcov (29,21 cm) celkovej šírky.

Podobne ako tenisové rakety, prekonali svoj vývoj aj lopty, ktoré sa vyrábali spočiatku bez pokrytia. Po uverejnení listu J. M. Heathcotea v novinách The Field v decembri 1874, v ktorom opisoval výhody lopty pokrytej textilným plášťom, sa začali lopty obaľovať bielym flanelom. Tieto lopty mali výhodu najmä v lepšej viditeľnosti a kontrole.

Žlté lopty boli zavedené v polovičke 70-tych rokov minulého storočia organizáciou World Championships Tennis (WCT) so sídlom v Dallase, ktorá začala pôsobiť pred zavedením otvorených turnajov a organizovala svoj vlastný tenisový okruh. Dôvodom zavedenia žltých lôpt namiesto tradičných bielych bolo, aby majitelia farebných televízorov, ktorých bolo stále viac, loptu lepšie videli. S tradičnými bielymi loptami sa poslednýkrát hral grandslamový turnaj v roku 1986 vo Wimbledone.

ITF každoročne vydáva zoznam typov lôpt, ktoré sú povolené na grandslamových turnajoch, Davis Cupe a Fed Cupe. Tenisová lopta má hmotnosť v rozmedzí 56,0 g až 59,4 g a má mať odskok viac ako 53 palcov (134,62 cm) a menej ako 58 palcov (147,32 cm) pokiaľ je pustená z výšky 100 palcov (254 cm) na betonový povrch. Musí mať všade rovnaký povrch pozostávajúci z textilného plášťa a je zásadne bielej alebo žltej farby. Ak má švy, tieto musia byť bez stehov.

Špecifikovaných je viac typov lôpt (rýchla, stredná a pomalá), ktoré sa líšia svojou deformáciou pri zaťažení hmotnosťou 8,165 kg. K hre v nadmorskej výške nad 1 219 m môžu byť použité lopty, ktoré majú vnútorný tlak väčší ako vonkajší (tzv. lopty pod tlakom) alebo s vnútorným tlakom zodpovedajúcim približne vonkajšiemu tlaku, ktoré však musia byť aklimatizované pred zápasom po dobu minimálne 60 dní v nadmorskej výške poriadaného turnaja (tzv. beztlakové lopty).